Modranská muzeálna spoločnosť
Pamätné tabule
Modranská muzeálna spoločnosť sa zaoberá históriou a pripomínaním osobností a udalostí v Modre a okolí. Súčasťou pripomínania si histórie sú pamätné tabule a pamätníky. O tých, ktoré sa nachádzajú v Modre vydala naša spoločnosť publikáciu "Pamätné tabule a pamätníky na území Modry", v ktorej prezentuje vyše 70 tabúľ a pamätníkov.

Publikácia získala prvé miesto v kategórii Publikácií o kultúrnom dedičstve obce a mesta  v  7. ročníku celoslovenskej súťaže Slovenská kronika v roku 2012.
Na pamiatku obetí
Odhalenie pamätnej tabule venovanej rehoľným sestrám  internovaným komunistickým režimom v centralizačnom kláštore
Autori pamätnej tabule: Text: V. Jančovičová a K. Erdelský z Modranskej muzeálnej spoločnosti,
Grafický návrh: mesto Modra, A. Bachorecová
6. apríl 2013

Spomienkové stretnutie 6. apríla 2013 popoludní a pamätná tabuľa, ktorá bola umiestnená na Uršulínskom kláštore v Modre, bolo venované smutným udalostiam päťdesiatych rokov minulého storočia. Pôvodný kláštor Uršulínok dal počas akcie Rehoľníčky domov takmer dvom stovkám sestier z rôznych rádov, ktoré boli do Modry násilne privezené. Autentické spomienky na Akciu Rehoľníčky priniesli sestry, ktoré ju zažili, pri slávnostnom akte sa prihovoril  A. Srholec a primátorka Modry Hana Hlubocká a tabuľu požehnal J. Mišík.
Odhalenie tejto Pamätnej tabule iniciovala Modranská muzeálna spoločnosť na podnet svojho člena dr. Karola Erdelského. Realizácie sa ujalo mesto Modra  v spolupráci s Konfederáciou politických väz
ňov Slovenska, záštitu nad celým podujatím prevzala pani primátorka Hana Hlubocká a na príprave celého podujatia sa spolupodieľali Rímsko-katolícka farnosť v Modre, Rímska únia Rádu sv. Uršule, SABUŽ, Súkromné centrum voľného času, MsKS a ZUŠ v Modre.
Pri príležitosti odhalenia tejto pamätnej tabule odoznela prednáška k dejinám kláštora, ktorú predniesol  Peter Sandtner, predseda Západoslovenského regiónu Konfederácie politických väz
ňov Slovenska: „Kláštor Rímskej únie Rádu sv. Uršule v Modre bol založený 6. augusta 1903 pôvodne ako filiálka kláštora v Trnave zásluhou farára v Modre, titulárneho opáta Ľudovíta Erneyiho. Sestry uršulínky viedli ľudovú školu (120 žiačok), detskú opatrovňu (100 detí) a mali 14 chovaníc. Dňa 29. augusta 1921 uršulínky odišli z Modry do Trnavy a ich kláštor prevzali školské sestry de Notre Dame. Na veľkú žiadosť modranských veriacich sa o dva roky uršulínky do Modry vrátili, kláštor sa stal samostatným a bol rozšírený prístavbou vo dvore pre internát žiačok učiteľského ústavu. V roku 1937 zriadili dievčenskú meštiansku školu, pre ktorú bola v roku 1942 pristavená nová školská budova vo dvore. Ich školy boli v roku 1945 poštátnené. Dňa 29. augusta 1950 počas Akcie Rehoľníčky sa najmenší kláštor uršulínok v Modre, v ktorom žilo 13 sestier, stal centralizačným kláštorom pre 134 uršulínok z celého Slovenska. V noci 27. septembra 1950 boli k uršulínkam do Modry privezené vincentky z Belušských Slatín, čím počet internovaných sestier stúpol na 182. V preplnenom kláštore spali v triedach a počas sv. omše ich boli plné chodby a schodisko. Pracovali na Štátnych majetkoch Panholec a Fajdal pri zbere zemiakov, tabaku, repy, ciroku a iných plodín, kam ich vozili traktorom na otvorenej vlečke. Bývalé učiteľky, uviaznuté v blate, neboli zvyknuté na prácu do neskorej zimy a bez potrebného vybavenia. Svoje spomienky zachytili v piesňach, ktoré skladali počas prác na poli. V zimných mesiacoch sa zaoberali šitím a pletením. V noci 20. 10. 1951 boli sestry z Modry vyvezené do textilnej továrne v Hanušoviciach a na Slovensku zostali len staré a choré sestry. Centralizačný kláštor v Modre bol premenovaný na „charitný domov“ pre 130 sestier. Boli to vykupiteľky, spasiteľky, vincentky, františkánky, dominikánky, satmárky, anglické panny, uršulínky, sestry sv. Kríža a služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie (gréckokatolíckeho obradu). Sestry posledných troch reholí sú v Modre aj pochované. Charitný domov bol zrušený 25. septembra 1952 a sestry boli prevezené do Jasova, Belušských Slatín a Pezinka. Uršulínky sa do svojho kláštora vrátili až v roku 1990 a pôsobia tu dodnes.“
© 2015 Katarína Bachanová