Okrúhle výročia a uvedenie novej publikácie MMS
V stredu 13. decembra 2023 sa uskutočnilo v SOŠ vinársko-ovocinárskej v Modre podujatie, ktoré priblížilo zúčastneným hosťom viaceré udalosti. Zorganizovala ho Modranská muzeálna spoločnosť v spolupráci so Strednou odbornou vinársko-ovocinárskou školou. Pripomenuli sme si sté výročie SOŠ VO v Modre, sté výročie narodenia doc. Ing. Jána Farkaša, CSc. a uviedli do života knihu Jána Navaru Posledný závan vojny / Za drôtenou oponou.
Prítomných hostí privítala predsedníčka MMS PhDr. Viera Jančovičová. Medzi nimi nechýbali zástupcovia mesta a okolitých obcí. Modru zastupoval viceprimátor Ing. Marián Gavorník, z neďalekých Vinosadov prišla starostka Mgr. Ivana Juráčková a z Bernolákova starosta obce Bc. Miroslav Turenič, MBA, LL.M. Vzácnymi hosťami večera boli autor novovydanej publikácie Posledný závan vojny / Za drôtenou oponou RNDr. Ján Navara a nestor slovenského ovocinárstva, prof. Ing. Ivan Hričovský, DrSc. Storočnicu doc. Jána Farkaša si prišla pripomenúť jeho rodina, zastúpená v deťoch, vnukoch a pravnukoch.
Riaditeľka Strednej vinársko-ovocinárskej školy Ing. Monika Kisová pripomenula 100. výročie presunu školy do Modry. K tejto udalosti prišlo v školskom roku 1922/1923, kedy pre potreby školy a študentov bol zrekonštruovaný kaštieľ rytiera Polczera. V škole sa vyučovalo okrem vinohradníctva i ovocinárstvo a v rámci bývalého Československa nadobudla celoštátny význam.
Dielo doc. J. Farkaša stručne priblížila Mgr. Sylvia Hrdlovičová, kurátorka Múzea Ľudovíta Štúra v Modre. Jeho neutíchajúci entuziazmus pri budovaní a rozvoji Modry bol ohromujúci. Venoval sa rozvoju v oblastiach vinárstva, potravinárstva, liečiv a školstva. Intervenoval proti zrušeniu modranského gymnázia a historického učiteľského vzdelávania. Pričinil sa tiež o výstavbu Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov potravinárskeho priemyslu. Jeho srdcovou záležitosťou bolo postavenie novej budovy Slovenskej ľudovej majoliky. Z českej kvóty obstaral peniaze na budovu nového širokouhlého kina. Keď kvôli havarijnej situácii bolo potrebné vysťahovať z Mestského domu poštu a úrad MNV, pričinil sa o postavenie novej budovy pošty na Dukelskej ulici. Vďaka iniciatíve doc. Farkaša sa Modra stala sídlom Výskumného ústavu liečiv, bola tu postavená budova Vinárskych závodov na Šenkvickej ceste, či zriadené Biotechnologické centrum. RNDr. Ján Navara, CSc. je autorom spomienok s názvom Posledný závan vojny / Za drôtenou oponou. V knihe spomína na svoje študentské časy v Modre. V našom vinohradníckom mestečku študoval práve na Vinárskej škole, v štúdiu pokračoval na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave v odbore rastlinný fyziológia. Profesijne sa venoval účinkom fluóru na rastliny a bilancii vody v rastlinných štruktúrach. Poviedkami a spomienkami prispieva v mieste svojho bydliska do časopisu Bernolák.
Knihu graficky upravil výtvarník Peter Cpin a vytlačili ju martinské tlačiarne Alfa print, s. r. o. Do života ju uviedli autor RNDr. Ján Navara, RNDr. Karol Erdelský, CSc., iniciátor jej vydania a PhDr. Viera Jančovičová slávnostným prípitkom modranským bielym vínkom. Z diela, ktoré finančne podporilo mesto Modra a vydala ho Modranská muzeálna spoločnosť, sme si vypočuli pár ukážok. Príjemný večer bol obohatený programom, v ktorom hostí sprevádzala hra na harmonike a spev piesní o víne v podaní speváčok a spevákov OZ ĽUSK, oblečených v tradičnom odeve z Modry-Kráľovej. O pohostenie sa postarala Ing. M. Hatalčíková, srdečne ďakujeme. Knihu J. Navaru Posledný závan vojny / Za drôtenou oponou a posledné dielo I. Hričovského Pomológia: Odrody 21. storočia si mohli záujemcovia zakúpiť vo vstupných priestoroch školy. Veríme, že nová publikácia z dielne Modranskej muzeálnej spoločnosti si nájde okruh svojich čitateľov. Prístupná je v pokladni SNM – Múzea Ľudovíta Štúra na Štúrovej ul. č. 84 v Modre.
Sylvia Hrdlovičová
Ukážka z knihy
OPÄŤ V ŠKOLE Beňo prešiel na druhú stranu cesty. Pod lipami zamieril do úzkej uličky vedľa esembáckej rezidencie, prešiel popri synagóge a Majolike skratkou k schátranej budove „sirotinca“, kam dočasne umiestnili časť vinárskej školy. Školník, fúzatý Šuplata pootváral dvere tried a malý dvor sa postupne zaplnil nováčikmi aj žiakmi vyšších ročníkov. V triede si Beňo vybral posledný stôl, miesto pri okne hodlal chrániť mladíkovi, ktorý sa mu pri prijímacích skúškach pozdával. Prichádzajúc do Modry Pezinskou cestou Jožo rozmýšľal, kde odbočiť, aby do školy nemusel šliapať okľukou. Od skúšok si pamätal, že pred „Urlandom“, v blízkosti malej krčmy na Hlavnej ulici, sa musí dať doprava. Školský dvor bol prázdny, už šípil, že mešká. V rýchlosti uviazal bicykel retiazkou ku kmeňu smutnej vŕby a vybehol na prvé poschodie. Zvedavo nazrel do prvých pootvorených dverí. Od posledného stola mu zakýval mladík, bol mu povedomý, zoznámili sa na skúškach. Pred tabuľou sedel za stolom riaditeľ školy prof. Bláha, prezývaný Včelička, a spod okuliarov ho zvedavo sledoval. Jožo si ho dobre pamätal. Položil na stôl okuliare so zlatistým rámom a prihovoril sa mu: „Tak, Zvaro, jak jste se s rodiči rozhodl?“ Jožo vstal a roztrasene riaditeľovi oznámil: „Viete, pán riaditeľ, naša mama rozhodla, že mám vašu ponuku prijať. Povedala, že keď už do školy, tak aspoň na štyri roky, nech to stojí za to. Tak som tu.“„A víte, Zvaro, že rozhodla moudře? Věděl jsem, že jenom takhle to může dopadnout. Proto už po zkoušce jsem vás pro jistotu zapsal na čtyrleté studium.“ Prišiel k poslednej dvojici a naklonil sa k Jožovi: „A nejsem už ředitel… a pán, to se už dnes taky nenosí, pane Zvaro.“ S milým úsmevom bez ďalších rečí sa vrátil k tabuli. Trpezlivo v triede čakal na novopečeného riaditeľa a triedneho učiteľa, ktorých hodlal prvoročiakom a ich šiestim spolužiačkam predstaviť atak otvoriť nový školský rok a zároveň dokončiť svoje dlhoročné pôsobenie, počas ktorého zveľaďoval dvojročnú školu a obsahovo i personálne vybavil štvorročnú. Zvláštny spôsob, ako si uctiť prácu starnúceho pedagóga, odborníka a spoluzakladateľa ovocinársko-záhradníckeho a vinárskeho školstva na Slovensku, vŕtalo Jožovi v hlave. Mládenec vedľa Joža drgol doňho lakťom: „Ahoj, som Beňo Miškovský z Abrahámu. Prečo si tak meškal, všade bicykluješ na poslednú chvíľu? Rezervoval som ti stoličku, aby si nemusel sedieť niekde na schodoch.“ „Ďakujem. Ja som Zvara z Čeklísa. Fúkalo, ťažko sa mi šliapalo do pedálov a už som si myslel, že od Pezinka pôjdem radšej pešo… “Nedokončil, ozval sa triedny učiteľ, pre zmenu východniarskym prízvukom. „Som inžinier Peck. Budem vaším triednym učiteľom,“ pokračoval, „vítam vás, cíťte sa v Modre dobre, mne sa tu ako východniarovi mimoriadne páči. Oslovujte ma súdruh učiteľ, nie som stredoškolský profesor, nemám na to potrebné pedagogické vzdelanie. Ak budete mať problémy akéhokoľvek druhu, príďte za mnou, pokúsime sa ich spoločne riešiť. Z mojej strany je to všetko, podrobnosti nájdete na druhej tabuli pri schodišti. A nezabudnite na potravinové lístky, odovzdajte ich v kuchyni pri obede, ináč by ste ostali bez obeda.“ Skončila odišiel. „Ako tomu mám rozumieť, že Včelička už nie je riaditeľom?“ Jožo si otázku položil skôr pre seba, pozeral sa pritom neprítomne cez okno. „Čo ti na tom nie je jasné?“ reagoval Beňo, „znepáčil sa im, tak mu jednoducho oznámili,že riaditeľom nebude. „Dnes o všetkom a všade rozhoduje naša milovaná strana a vraj Bláha je silný katolík. Podľa straníckych predstáv by mal byť na škole človek nezaťažený náboženskými predsudkami, ateista. Ako katolík musí ísť z čerešne dole. Dôvod je náboženstvo, nevadí že má väčšie vedomosti o vinohradoch ako iní, ale je veriaci. Na škole ho ale nechajú, nemajú zatiaľ náhradu.“ Ďalej nepokračoval. Do triedy sa vrátil mladík, ktorý sedel vpredu a len pred chvíľou ho niekto vyvolal von. Na celú triedu oznámil, že nastala doba sťahovania. Ak chcú nocovať pod strechou, musia si na internát presťahovať okrem svojich vecí aj postele, deky a do večere napchať slamníky slamou a pripraviť sa na bývanie. Ako internát mal poslúžiť narýchlo prerobený niekoľkoizbový byt nad zelovocom na Hlavnej ulici oproti kinu. Umyváreň bola na dvore pod šopou, hneď vedľa novopostavených trojmiestnych latrín. Chýbalo označenie pre chlapcov a dievčatá, mali teda slúžiť ako spoločné. Sťahovanie bolo riadené ako na vojne. Pred obedom sme sa na povel spolužiaka Novatzkého zoradili a pochodovali mestom a spievali, či skôr len odriekavali odrhovačku„Na tú svätú…“Na pochod s nepodareným spevom prvý zareagoval riaditeľ. V jedálni nariadil nácvik pochodového spevu, samozrejme, na úkor osobného voľna. „To nebol spev zväzákov, ale kvičanie divých svíň. Pokiaľ sa situácia nezlepší, dovtedy osobné voľno nebude!“ Sám na nácvik dozeral, vedel, ako na to, ako možno divé svine prerobiť na spievajúcich zväzákov. Káranie za spev a pochod nikomu neubralo z chuti na obed. Vysoký Štefan a Jožo dojedli hovädziu polievku s jemnými slížikmi, hovädzie mäso s paradajkovou omáčkou a knedľami a hneď vyrazili na skusy o dupľu. Pridali sa aj chlapci od vedľajšieho stola. Kuchárky nápor nevydržali, zavreli okienko na výdaj a zmizli v kuchyni. Aspoň teraz vedia, že navarili na jednotku. Večera už nebola taká slávnostná, sedeli uťahaní,čakali, kedy v pokoji zaľahnú. Sťahovanie a zariaďovanie izieb im dalo zabrať. Akékoľvek ďalšie pochodovanie na internát svorne odmietli vrátane dievčat. Získali si tak prvé sympatie chlapcov v práve sa tvoriacom heterogénnom kolektíve. Novatzkého poslali všetci do čerta, našťastie, pochopil. Veď aj on mal toho dosť. PRVÁ OBERAČKA A PRVÁ VÝROBNÁ PRAX Sotva sa vyučovanie po prvom septembri na „vinárke“ rozbehlo, oznam na tabuli pri vrátnici už zvestoval, že približne o desať dní sa začnú v Modre oberačky a vykupovanie hrozna. V oblasti Malých Karpát sa v posledných rokoch zaužívalo, že najskôr sa oberalo hrozno, ktoré pestovatelia hodlali prešovať doma, až potom všetko ostatné na výkup do Vinárskych závodov. Dať hrozno na výkup sa stalo výhodnejším ako ho doma prešovať. Starať sa o víno, školiť ho a ešte zabezpečovať jeho odbyt nieslo so sebou riziko. Pri odovzdávke dostávali pestovatelia vo Vinárskych závodoch slušnú cenu a peniaze priamo do rúk bez zdanenia. Pochopiteľne, že prešovali len tí, ktorí mali vopred zaistený odbyt.V tomto roku sa ukazovalo, že počasie bude oberačkám žičiť, že počas nasledujúcich niekoľkých dní môže panovať „babie“ leto, na dozrievanie hrozna mimoriadne dôležité. Je podmienkou dozrievania a koncentrovania cukrov a iných významných látok, ktoré v hrozne rozhodujú o farbe, vôni, korenitosti a odrodovej príslušnosti budúceho vína. Začiatok oberačiek padol na sobotu, ale už vo štvrtok sa na vrátnici objavili prví majitelia vinohradov, ktorí hľadali chlapcov na putňovanie. Beňovci sa dohodli s istým Kleinom, ten okrem toho, že vlastnil vinohrad, šéfoval aj v miestnom roľníckom skladištnom družstve. Po známosti vymohol od riaditeľa školy voľno už aj na piatok, a tak sa uňho oberalo v piatok, sobotu a v nedeľu. Kleinov vinohrad bol na strmom kopci za Kráľovou. Vyviezol ich tam na vlečke s koňmi mladý kočiš, živiaci sa ešte vždy furmanstvom. Jožo sedel vedľa kočiša a dozvedel sa, že ich kúpil bez pasu, „pod rukou“ na Záhorí, keď predošlému majiteľovi ostali v maštali od fronty po Rusoch. Vraj za každého dal vtedy po litri slivovice. Furman vypriahol vlečku s kaďami na konci vinohradu a odišiel s koňmi. Vo vinohrade sedeli na prehodených vedrách štyri ženy. Prišli na bicykloch z Čaníkoviec, bývalých Šenkvíc. Vzápätí na bicykli dorazil aj spotený Klein. Rozhodol, že oberať sa bude zhora nadol, vraj aby putnári mali postupne uľahčené znášanie obrody do kadí na vlečke. Ženy sa pousmiali, ale nepovedali nič, podriadili sa rozkazu domáceho pána. Ten veľa hrozna vo svojom živote asi nenaoberal, inak by vedel, čo v Modre a na celom okolí vedelo každé dieťa, že oberať zhora dolu kopcom je nezvyklé a nešikovné, ba aj nebezpečné. Pre dolniaka Števa a horniaka Jana bola oberačka veľká neznáma, zažívali ju prvýkrát v živote. Jožo a Beňo boli na tom lepšie, oberania hrozna sa doma zúčastňovali od útleho veku. Doma sa však pohybovali po rovinatom teréne a hneď postrehli, že tu bude práca žien, oberačiek a putnárov oveľa namáhavejšia. Zniesť plnú putnu hrozna z vrchu, približne stopäťdesiat až dvesto metrov na vlečku dá poriadne zabrať. K večeru mali chrbty poriadne dotlčené. Pôvodne sa dohodli, že u Kleina dostanú obed, husacinu, a aj večeru, pretože chlapci by jedlo v internáte nestihli. Pred obedom už každému poriadne škŕkalo v žalúdku, žiadalo sa niečo zajesť, navyše vidina husaciny lákala. Ale nie a nie sa jej dočkať. Klein podozrivo meškal. Keď sa predsa len objavil, bez okolkov zvestoval, že žiadnu husacinu na trhu nekúpil. Trh s husacinou v celej Malokarpatskej oblasti vrchnosť zakázala, vraj dozrel čas na likvidáciu „šmelinárského“ hniezda „Mohol radšej kúpiť salámu,“ pridal sa Jožo, „ a k tomu cibuľu, bolo by to určite pestrejšie.“ Najväčší hladoši Števo a Jano od sklamania takmer skolabovali. Skepsu nezahnalo ani pol kila oškvarkov, ktoré Klein kúpil namiesto husaciny u mäsiara Šípku za kostolom. Ženy boli na tom lepšie ako chlapci, pretože o plate sa dohodli s Kleinom bez stravy. Priniesli si ju z domu a s chlapcami podelili. Kleina to zrejme aj zamrzelo a niekam sa potichu vytratil, takže večera nemala na všeobecné prekvapenie chybu.V piatok nasledujúceho týždňa sa už zavčas rána celým mesto niesol pochodový spev. Hneď po raňajkách sa prvý ročník pustil v montérkach a gumákoch dolu mestom smerom na Pezinok do Vinárskych závodov. Stáli na okraji mesta v domkárskej štvrti plnej malých detí, zvanej Šanghaj. Nad malými, úhľadnými domkami prečnievali do výšky štyri, na vzhľad odlišné, panskejšie „Honzové vilky“ a v diaľke sa črtala už len silueta „Tukovho“ kaštieľa a domky Trlingu. Po pravej strane na druhom okraji šúru stála osamelá železničná stanička. Modrania mohli mať železnicu v tesnej blízkosti mesta, ale vraj ju nechceli a dodnes ju nemajú.Chlapci a dievčatá šli sviežim krokom, na ich čele sympatický, vždy usmiaty predseda triedy Novatzký. Nik ho nevolil, stal sa predsedom z vôle riaditeľa školy. V prvej trojici vyčnieval Števo Stacho a len čo sa dostali na hlavnú cestu, Novatzký razantne zavelil do spevu. Pochod začínali revolučnou piesňou Čapájev, ktorú nám tu zanechali od oslobodenia ruskí vojaci. Sólo predspevoval sám Števo. Okoloidúci sa na chodníkoch zastavovali a uznanlivo okyvovali hlavami, dokonca im skupinka chodcov zatlieskala. Do Vinárskych závodov dorazili s piesňou Poďte s nami všetci mladí. Za hlavnou bránou ich vítali dvaja zamestnanci v gumákoch a montérkach opásaných gumenou zásterou siahajúcou až k zemi. Už vo dvore bolo cítiť vôňu kvasiaceho muštu. Kyslá, až octová vôňa treštorín pomiešaná s vôňami dozretých odrôd hrozna a muštu sa intenzívne šírila ako jedinečný pachový kokteil nielen dvorom, ale aj širokým okolím. Modra vďaka svojej polohe bola týmto špecifickým pachom zamorená, akoby nad mestom visel mrak nedovoľujúci priebežne vetrať priestor nad ňou. Obyvatelia mesta atmosféru oberačiek a túto vôňu milovali podobne ako neopísateľnú vôňu kvitnúceho viniča v dobe plevačiek a viazania. Vyšší zo zamestnancov bol pivničný majster Juriga. Zastával najdôležitejší post nielen v pivnici, ale aj na dvore, kde sa prijímalo hrozno a prvotne spracúvalo. Zodpovedal za hladký priebeh výkupu, lisovanie, kvasenie a neskoršie aj za školenie, zrenie a expedovanie budúceho vína. Zodpovedal teda za celú výrobu. Bol vlastne druhým riaditeľom podniku. Pod „palcom“ mal všetok obslužný personál, administratívnu zložku a pýchu prevádzky – biochemické laboratórium, na tú dobu čosi mimoriadne. Bola to prvá lastovička v tomto odvetví. V laboratóriu kontrolovali všetko, čo do pivnice prišlo, čo v nej bolo a čo z nej vyšlo. Viedol ho už viac ako sedemdesiatročný, kádrovo perzekvovaný inžinier Fialka, dobrý francúzštinár, pochopiteľne opieral sa o francúzske technológie. Vedľa Jurigu stál, ako neskôr vysvitlo, brat riaditeľa podniku Jána Farského. Juriga ho oslovoval Fero. Pôvodne patril podnik im, po znárodnení ostal starší z bratov Ján šéfovať. Nebolo to bežné, aby po „víťaznom februári“ ostávali pôvodní majitelia v ich znárodnenom socialistickom podniku ako riaditelia. V prípade Farského išlo pravdepodobne o výnimku, lebo bol to šikovný človek. Vedel sa obracať, vraj aj účinne podplácať. Spolu s bratom, s Jurigom a Fialkom vytvorili za krátko podnik s dobrou povesťou, vychádzali z neho len tie najkvalitnejšie vína. To bola hlavná príčina politickej podpory zo strany vrchnej moci. Jednoducho ich potrebovali a náhrada nebola. Napokon vínom sa vždy dalo veľa, oveľa viac ako čímkoľvek iným vybaviť. Ani socializmus a jeho začiatky neboli výnimkou, skôr opak bol pravdou. Juriga mal pedagogické vlohy, dobrý prejav, príjemný výzor a hlavne vedel, čo chce mladým vinárom a vinárkam povedať. Za najdôležitejšie považoval starostlivé dodržiavanie výkupu hrozna podľa odrôd a prísnu kontrolu odrodovej skladby každej odovzdávky. Už predtým zasvätili dve dievčatá a dvoch chlapcov do základov ampelografie, do miestnych odrodových znalostí potrebných pri účinnej kontrole. Tieto dve dvojice denne určovali každému pestovateľovi okrem cukornatosti aj zatriedenie hrozna do príslušnej kvalitatívnej, a tým aj cenovej skupiny. Juriga zdôraznil, že práve na práci týchto štyroch študentov spočíva kvalita budúceho vína. Ostatných rozdelil do dvoch skupín. Jedna mala obhospodarovať lisy a zabezpečovať prvé spracovanie hrozna. Obsluhovanie názorne predviedol, pričom odohnal húf vinných mušiek, drozofil. Ďalšia skupina vážila prázdne kade, vozy a iné náradie, aby z rozdielu určili čistú hmotnosť hrozna. Vozy s hroznom čakali na výkup v dlhom rade tiahnucom sa celou Modrou, od Vinárskych závodov až po Široké na druhom konci mesta.Oberačky v celom malokarpatskom podhorí mobilizovali rodiny do neuveriteľnej aktivity. Stalo sa zvykom, že na toto obdobie prichádzali do viníc na pomoc rodičom, príbuzným a známym celé rodiny z iných miest. V Modre sa počas oberačiek rozprúdil príjemný zhon, začínal sa vždy prípravou na oberačku. Bolo treba dokonale očistiť nádoby a náradia, ako aj pivničné
Modranské aktivity Jána Farkaša.
Modra je rodiskom a pôsobiskom mnohých osobností, ktoré sa zaslúžili o jej rozkvet, pracovali v prospech celého slovenského národa, vynikli v európskom i v celosvetovom meradle. Menej je však tých, ktorí ako modranskí rodáci tu zostali a doma boli úspešní vo svojej práci. Doc. Ing. Ján Farkaš, CSc. patrí medzi nich. Tu sa narodil, pracoval, zomrel a svojimi aktivitami prispel k rozvoju Modry a ovplyvnil svojou činnosťou viaceré oblasti.
V tomto roku si pripomíname nedožité 100. výročie jeho narodenia v chudobnej mnohodetnej vinohradníckej rodine. Už ako päťročný stratil otca. Od mladosti prežíval strasti a ťažkosti malých modranských vinohradníkov. Najmä v období hospodárskej krízy pochopil, že hrozno a víno nestačí len dorobiť, ale že ho treba i predať. Svoje vzory videl v úspešných vinohradníkoch (Štetka, Novák, Kopa, Michálek, Jermář a iní), ktorí svoju produkciu vína predávali vo veľkých mestách – Prahe, Olomouci, Brne či Bratislave, kde si otvárali vlastné modranské vinárne. Videl veľké ekonomické výhody v modernom pestovaní hrozna a najmä vo výrobe vína. V tejto oblasti dosiahol svetové úspechy. Ako prvý začal budovať betónové veľkokapacitné sudy a zaviedol nové technológie kvasenia a stabilizácie vína.
Vínorodý kraj formoval jeho život, ktorý bol plný oduševnenej práce pre rozvoj vinohradníctva a vinárstva. Po skončení druhej svetovej vojny vybudoval na Štefánikovej ulici v Modre moderný a dobre prosperujúci vinársky podnik. Po násilnej kolektivizácii vinohradov sa tu spracovávala a uskladnila veľká časť modranskej produkcie hrozna. Po znárodnení vinárskeho podniku v ňom pracoval naďalej, no uvedomoval si, že jeho dráha podnikateľa je ukončená a preto sa rozhodol študovať na Fakulte chemického inžinierstva SVŠT. Po ukončení štúdia obhájil vedeckú hodnosť kandidáta vied a habilitoval sa na docenta. Venoval sa výchove vinárskeho dorastu a viacerých študentov z vinárskej školy motivoval k štúdiu na vysokej škole.
Doc. Ján Farkaš bol modranský patriot plný elánu a odhodlania v snahách o rozvoj svojho rodného mesta. Nebola to jednoduchá práca, pretože Modra nebola zaradená medzi rozvojové mestá a obce, kde sa malo investovať. Jeho mimoriadne aktivity v prospech Modry, najmä ako bezpartajného člena MNV a člena komisie pre výstavbu pri MNV, sú mnohým známe. Venoval sa rozvoju v oblastiach vinárstva, potravinárstva, liečiv a školstva. Na najvyšších miestach intervenoval proti zrušeniu modranského gymnázia a historického učiteľského vzdelávania. Veľmi vecne a intenzívne argumentoval proti rušeniu modranských škôl. Pričinil sa tiež o výstavbu Inštitútu pre ďalšie vzdelávanie pracovníkov potravinárskeho priemyslu. Jeho srdcovou záležitosťou bolo postavenie novej budovy Slovenskej ľudovej majoliky. Z českej kvóty obstaral peniaze na budovu nového širokouhlého kina. Keď kvôli havarijnej situácii bolo potrebné vysťahovať z Mestského domu poštu a úrad MNV, svojimi intervenciami sa pričinil o postavenie novej budovy spojov – pošty na Dukelskej ulici. Z jeho iniciatívy bolo 1. januára 1953 na Štefánikovej ulici v Modre založené Výskumné pracovisko Vinárskych závodov s celoslovenskou pôsobnosťou a bol poverený jeho vedením. Spočiatku malo štyroch pracovníkov, neskôr sa počet stabilizoval na desať. V budove sa nachádzali početné laboratórne miestnosti a zasadačka, ktorá často slúžila na porady a riešenie koncepcií Vedeckých kolégií Slovenskej akadémie vied a Československej akadémie vied. Hospodárske priestory a pivnica Výskumného pracoviska vinárskych závodov mali kapacitu 200.000 litrov vína. Z toho 50.000 litrov bolo v drevených sudoch rôznej veľkosti a 150.000 litrov obsahovali železobetónové cisterny. Spoločná lisovňa s Vinárskymi závodmi priniesla možnosť riešiť veľkovýrobnú technológiu pri spracovaní hrozna a výrobe vína a zároveň dávala možnosť zdokonaľovania biochemických, mikrobiologických a fyzikálno-chemických procesov vo víne s cieľom zlepšiť kvalitu a predĺžiť trvanlivosť vína. Pracovisko sa tiež zaoberalo skúmaním využitia hrozna a muštu na výrobu nealkoholických nápojov, ako aj využitím vedľajších produktov vznikajúcich pri spracovaní hrozna a výrobe vína. Pracovníkom vývojového pracoviska v Modre sa podarilo vyriešiť značný počet vedecko-výskumných úloh, ktoré realizáciou v praxi priniesli miliónové zisky. Postupne s výsadbou nových vinohradov a zvýšením hektárových výnosov hrozna sa ukázalo, že závod kapacitne nestačil na spracovanie úrody a preto aj zásluhou doc. Farkaša bola postavená nová spracovateľská jednotka Vinárskych závodov na Šenkvickej ceste. V nasledujúcich rokoch prichádzalo v oblasti vinárskych výskumných inštitúcii k viacerým organizačným zmenám. Súčasťou týchto zmien bolo pričlenenie Výskumného pracoviska Vinárskych závodov v Modre k Biotechnologickému centru ako pracovisko Biotechnológie nápojov. Vedúcim pracoviska sa stal. Ján Farkaš, ktorý bol zároveň poradcom riaditeľa pre zabezpečovanie činnosti a budovania biocentra.
Vďaka iniciatíve doc. Jána Farkaša sa sídlom Výskumného ústavu liečiv od 1. júla 1977 stala Modra. Spočiatku tu bol technicko-ekonomický úsek a investičné oddelenie, po dokončení prvej etapy výstavby ústavu v roku 1978 aj oddelenie fyzikálnej a analytickej chémie a oddelenie farmakológie. V roku 1982 v ústave pracovalo 225 zamestnancov. Doc. Ing. A. Martvoň, CSc., riaditeľ Výskumného ústavu liečiv, v liste Jánovi Farkašovi z mája 1983 píše:
„Váš doterajší prínos pre rozvoj vedy v oblasti chémie potravín a biotechnologických procesov veľmi vysoko oceňujeme. Sme si vedomí toho, že ste stáli pri zrode nášho ústavu a aj Vaším pričinením vedecko- výskumná základňa farmaceutického priemyslu na Slovensku, t. j. Výskumný ústav liečiv, dostal sídlo v peknom, malebnom podkarpatskom mestečku Modra. Túto Vašu angažovanosť pri zakladaní ústavu, ako aj v súčasnej dobe, veľmi kladne hodnotíme.“ V roku 1989 bol dobudovaný a otvorený nový komplex budov Výskumného ústavu liečiv v Modre. Bolo to obdobie najväčšieho rozmachu. Ústav zamestnával 395 pracovníkov a perspektívne malo mať pracovisko celoštátny charakter a malo zamestnávať vyše 800 pracovníkov. V roku 1984 schválilo Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy zriadenie Biotechnologického centra v Modre. Jeho budovaním bol poverený Výskumný ústav potravinársky v Bratislave. Cieľom bolo urýchliť prenos výsledkov výskumu do potravinárskej praxe. K tomuto účelu prevzali laboratórno- prevádzkovú budovu na Štefánikovej ulici a neskôr aj budovu internátu na Kostolnej ulici, ktoré patrili dovtedy Inštitútu výchovy a vzdelávania pracovníkov v poľnohospodárstve. V roku 1992 bola ukončená výstavba poloprevádzkovej budovy, čím vznikol v Modre komplex, zahŕňajúci potrebné laboratóriá, experimentálnu poloprevádzku, učebné priestory a ubytovaciu kapacitu. Pracovisko VÚP v Modre sa stalo tiež známym miestom pre poradenskú činnosť. V spolupráci s FAO, Organizáciou spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo s centrom v Ríme sa tu usporadúvali medzinárodné konferencie a semináre odborníkov z oblasti potravinárstva. Výstavba Biocentra bola ukončená v roku 1996. V súvislosti s výstavbou objektov štát poskytol financie aj na vybudovanie vyše 170 bytov pre pracovníkov, čím sa zabezpečil ďalší rozvoj mesta. Ing. Milan Kováč, CSc., vtedajší riaditeľ výskumného ústavu potravinárskeho v liste zo dňa 30. 4. 1998 Doc. Farkašovi píše: „Oceňujem a ďakujem za Váš trvalý záujem o rozvoj nášho ústavu a menovite dostavby nášho pracoviska v Modre, najmä však o výstavbu Biotechnologického centra v Modre.“
Ján Farkaš je autorom odborných knižných publikácií a vysokoškolských učebníc, veľkého počtu odborných a vedeckých článkov a štúdií. Je tiež autorom a spoluautorom niekoľkých uznaných patentov. Aktivity doc. Farkaša prispeli v značnej miere nielen k rozvoju zamestnanosti v meste, ale i k pozdvihnutiu imidžu Modry. Činnosťou inštitúcií, ktoré vďaka jeho iniciatíve boli v Modre vybudované, ale aj prostredníctvom úspechov a ocenení týchto organizácií dosiahnutých v oblasti vinárstva, zviditeľňoval a reprezentoval svoje rodné mesto nielen doma, ale i v mnohých krajinách v zahraničí.
Spracovali: text Sylvia Hrdlovičová, foto Miroslav Poliačik
Uvedená kniha Jána Navaru
